MNÍCH ALIPIJ

            Mních Alipij, predstavený Pskovskopečerského kláštora, v mladých rokoch bojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne. Raz sa ho opýtali, prečo on, tak sympatický pohľadný muž vstúpil do kláštora. Odpovedal im: „Vojna bola nesmierne hrozná a neľudská, že som Bohu sľúbil: pokiaľ tieto strašné bitky prežijem, tak určite odídem do kláštora. Predstavte si – prebieha divoký boj, v našej prednej línii útočia nemecké tanky, ktoré ničia všetko, čo im stojí v ceste. A v tomto pekle zrazu vidím, ako si komisár nášho práporu strhol z hlavy prilbu, padol na kolená a začal sa modliť. Áno, áno, plakal a mumlal napoly zabudnuté slová detskej modlitby, keď prosil Najvyššieho, ktorým ešte včera pohŕdal, o zmilovanie a spásu duše. Vtedy som pochopil, že každý človek má v duši Boha, ku ktorému niekedy môže prísť...“

            Mních Alipij mal rád jednoduchých ľudí, i keď videl, že žijú svoj život v omyle. Veril, že v srdci každého človeka tkvie dobro, ktoré sa snažil v ľuďoch prebúdzať. Podľa jeho slov najväčšou hybnou silou vo svete je láska. Zbraňou nepremožiteľnou a pre svet nepochopiteľnou.

            Tradovala sa o ňom taká historka, že raz neskoro večer k nemu pribehol vyľakaný strážnik, ktorý mu oznámil, že do kláštora sa dobývajú opití vojaci. Ako sa onedlho ukázalo, boli to absolventi vojenskej školy, ktorí búrlivo oslavovali ukončenie svojich štúdií. Navzdory neskorej hodine sa mladí poručíci dožadovali, aby im vrátnik okamžite otvoril bránu kláštora a oni tak mohli zistiť, kde miestni kňazi ukrývajú svoje mníšky. Opití vojaci si už zohnali veľkú kladu a snažili sa ju použiť ako baranidlo k vylomeniu brány.

            Mních Alipij odišiel do svojej izby. Obliekol si vojenskú blúzu, ovenčenú množstvom medailí. Potom uniformu prekryl dlhým mníšskym odevom, aby vyznamenania nebolo vidieť a so strážnikom zamieril k bráne kláštora. Už z diaľky počul, ako mladíci na kláštor útočia. Keď strážnik odsunul závory, v okamihu vtrhlo do kláštora asi desať mladých poručíkov. Nebezpečne sa zhlukli okolo starého mnícha  a dožadovali sa, aby im ukázal kláštor a aby na sovietskej pôde nezavádzal svoje cirkevné zákony.

            Otec Alipij sklonil hlavu a načúval im. Potom zdvihol oči a odložil mníšsky plášť. Poručíci onemeli. Mních Alipij na nich stále hľadel a od najbližšieho dôstojníka si vyžiadal jeho čiapku. Ten ju mníchovi poslušne podal. Mních sa presvedčil, že na vnútornej strane je podľa predpisov atramentom napísané meno dôstojníka. Otočil sa a odchádzal do svojej izby.

            Poručíci vytriezveli a pomaly sa vliekli za ním. Mumlali ospravedlnenia a prosili ho, aby im čiapku vrátil. Začínali chápať, že ich očakávajú vážne problémy. Ale otec Alipij neodpovedal. Tak mladí dôstojníci došli až k domu predstaveného kláštora a nerozhodne sa zastavili. Predstavený otvoril dvere a posunkom všetkým dal najavo, aby vstúpili.

            V ten večer s nimi dlho sedel. Pohostil ich tak, ako to dokázal iba on. Sám ich previedol po kláštore, ukázal im starobylé svätyne a rozprával im o slávnej minulosti a podivuhodnej súčasnosti kláštora. Nakoniec každého z nich otcovsky objal.

            Otec Alipij nikdy nestrácal vieru v Božiu moc, ktorá dokáže človeka premeniť, nech by bol akýkoľvek. Z vlastnej skúsenosti vedel, koľko včerajších prenasledovateľov Cirkvi sa stalo skrytými a niekedy aj neskrývanými kresťanmi. Po mesiacoch a niekedy aj po rokoch sa viacerí bývalí „nepriatelia“ vracali ku mníchovi Alipijovi. Už ale nie, aby kláštoru škodili, ale aby sa v mníchovi znova stretli so svedkom „iného sveta“, múdrym pastierom a duchovným otcom.

ŠEVKUNOV, T.: Nesvatí svatí a jiné příběhy. Červený Kostelec: Pavel Mervart 2019. ISBN 978-80-7465-375-9